Kapitola 3 - Naše malé tajomstvo

6. dubna 2015 v 9:54 | Setsu
Počul som, ako kniha s tvrdou obálkou spadla na zem. Pán Takanashi sa na mňa prekvapene pozeral a vyzeral, že bol bez slova. Napravil si svoje okuliare a zodvihol zo zeme svoju knihu, ukladajúc ju na jeho stôl.
"Si si istý?" sppýtal sa pokojne, ale stále vyzeral, že na premyslenie celej tej veci potrebuje o trochu viac času. Pomaly som prikývol a pozrel som sa preč, pričom ruky mi stále zakrývali moju červenajúcu sa tvár. Povzdychol si, prešiel bližšie ku mne a dal sa predomňa na svoje kolená. Opatrne vzal moje ruky a odtiahol mi ich preč od tváre, odkrývajúc moju červenú tvár a cítil som, ako sa mi tlačia slzy do očí.
"Od kedy? Je celkom.. Prekvapivé to počuť od.. Nuž.. Chalpca. Bez urážky, ale. Som rád.." povedal, ale vyzeralo to skorej ako keby že ma chce presvedčiť o opaku a zmeniť moje city k nemu bez toho, aby povedal niečo zlé. "Od kedy som vás poprvé uvidel," odpovedal som a trochu som osmelil. Vstal a pustil moje ruky. "Uvedomuješ si, že som od teba starší, že?" Neodpovedal som. Iba som sa pozrel inam a tiež som vstal. Bez rozmýšľania som sa na neho vrhol a objal ho.
Myslel som si, že ma od seba odtisne, ale to sa na počudovanie nestalo. Starostlivo a jemne si okolo mňa ovinul svoje ruky a pritisol si ma trochu bližšie k sebe. Dokonca som zabudol na čaj, ktorý mi pripravil - Ale vtedy tam boli dôležitejšie veci, na ktoré sa dalo myslieť. Jemne som pritúlil svoju hlavu k jeho hrudi a zatvoril som oči.
"Vyzerá to tak, že to naozaj myslíš vážne.. Dobre teda. Dostaneš odo mňa šancu.. Aby to bolo fér. Ale.. Urobme z toho také naše malé tajomstvo.." Pán Takanashi dokončil vetu práve včas - Zvonček konečne zazvonil a oznámil začiatok ďalšej vyučovacej hodiny. "Áno! Ďakujem.." Povedal som s úsmevom na mojej tvári. "Viem, že ste mi povedali, že môžem zostať dlhšie.. Ale.. Ja nechcem vymeškať hodinu."
Ešte raz som ho rýchlo objal a utiekol som naspäť do triedy. Bežal som čo najrýchlejšie, aby som stihol prísť do triedy ešte pred mojou učiteľkou. Našťastie som v tom uspel a sadol som si na svoje miesto vzadu a cítil som, že sa stále usmievam kvôli tomu, čo sa stalo pred krátkou chvíľou. 'Naše malé tajomstvo'.. No neznie to úžasne? Mať niečo, o čom vieš iba ty a osoba, ktorú miluješ? Moja hlava bola plná myšlienok - Ani som si nevšimol, že učiteľka už vstúpila do miestnosti.
"Necítime potrebu vstať, Namaki?" povedala znechutene. Rýchlo som vstal a trochu som sa poklonil, stále so širokým úsmevom na mojej tvári. "Je ti niečo smiešne?" Zamykal som svojou hlavou na náznak nesúhlasu a sadol som si novu na svoju stoličku. Položil som svoj lakeť na lavicu a uložil som si svoju hlavu do dlane. Pozrel som sa von oknom a celá hodina prešla takýmto spôsobom. Nikto si ani nevšimol, že som sníval s otvorenými očami o mojej budúcnosti s.. Takanashim. Alebo som mal povedať našej? Nebol som si istý, či som ho mal stále volať 'Pán Takanashi'. Bolo vhodné volať ho 'Ao'? Alebo uprednostňoval 'Takanashi'?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama