Kapitola 1 - Všimol si ma?

31. ledna 2015 v 20:33 | Setsu
Rovnako ako vždy, sedel som na svojej stoličke v strede miestnosti. Učiteľ povedal, že ak nezlepším svoje správanie, tak ma vyhodí z triedy, no nikdy nemal na to spraviť to. Vždy ma nechal vo vnútri - jediné, čo som mal robiť.. Bolo sedieť na stoličke v rohu triedy. Bolo to síce trochu trápne a celkovo zahanbujúce, plus moji spolužiaci sa na mňa neustále pozerali,ale aj tak to vždy stálo za to. Aj tak som si na to už zvykol.
Zvonček konečne zazvonil, ale ja som musel zostať v triede. Pred tým, než učiteľ odišiel preč z triedy s ostatnými, vzal si svoje veci a pozrel sa na mňa, s viac než jasnou ľútosťou v očiach. "Ak by si sa vedel správať normálne, tak by sa nič z tohoto nedialo a mal by si pokoj. Počkaj tu na mňa. Budem späť o pár minút," povedal a potom odišiel, nechávajúc ma samého v osvetlenej miestnosti. Vedel som, že už nemusím sedieť, a tak som vstal, naťahujúc svoje stŕpnuté ruky do vzduchu a vypustenia hlasitého zívnutia z mojich úst. Trochu som sa poprechádzal po triede, no potom som pomaly prešiel k oknu, pozrel sa von a trochu som sa pousmial. Videl som, ako už všetci moji spolužiaci odchádzali zo školy..
Po asi desiatich dlhých minútach, učiteľ sa konečne vrátil. Zatvoril tie veľké, hnedé dvere od triedy a sadol si na svoj stôl. Pozrel sa na mňa vážnym pohľadom, pričom si napravil svoje okuliare s tenkým rámom. Potom sa pozrel inam, pohľadom smerujúcim k podlahe. "Si si istý, že takto chceš pokračovať?", spýtal sa. Neodpovedal som, lebo jeho otázka ma až príliš zmiatla. "Spýtam sa ešte raz a trochu inak. Bol si v poslednej dobe dosť problematický.Avšak, iba na mojich hodinách alebo priamo predo mnou. Nemám ani len poňatia, čo máš za problém. Vadím ti? Nebaví ťa dejepis a dejiny? Ak nie, tak iba potichu seď ako ostatný. Pre tvoje vlastné dobro. Takže si si istý, že chceš pokračovať takto? Štvať ma? Kvôli tebe som už uvažoval aj o odchode zo školy, keďže ťa už neviem ignorovať. Robíš to pre pozornosť, Yuki?"
Mykol som svojimi plecami a povzdychol si. "Nikdy som vás nechcel naštvať a ospravedlňujem sa. Len hlavne neodchádzajte zo školy. Budem ten najlepší člen triedy, akého ste kedy stretli. A.. Pozornosť? Samozrejme, že to robím pre pozornosť.. Otázkou však je.. Že koho pozornosť chcem? To sa nikdy nedozviete." Uškrnul som sa a rýchlo som prešiel k dverám.
"Môžem už ísť domov?" spýtal som sa, no nečakal som na žiadnu odpoveď. Z triedy som vybehol čo najrýchlejšie. Cítil som, ako je moja tvár stále červenšia a červenšia. Položil som si na svoju tvár obe ruky, skrývajúc ju pred svetom. Zo školy som odišial naozaj rýchlo, stále červenajúci sa. Cítil som sa, ako keby že mi každú chvíľu vyskočí srdce z hrudi. Bilo tak rýchlo.. Nedalo sa to takmer vydržať. Konečne ku mne prehovoril. Netrápilo ma, že to nebola práve tá najpríjemnejšia téma, ale aspoň to konečne spravil.
Aby som bol kompletne úprimný, jediný dôvod prečo som robil blbsti cez hodiny dejepisu.. Je ten učiteľ. Pán Takanashi. Je ten najnovší učiteľ na našej škole a toto je vlastne jeho prvý rok, čo tu učí. Možno som vyzeral ako keby že sa ho snažím odstrašiť preč od tejto školy, ale pravda je úplne iná. Možno to bude znieť čudne, ale milujem ho. Neviem to vysvetliť ani sám sebe.
Odišiel som domov autobusom. V ušiach som mal sluchátka a počúval som hlasitú hudbu. Neskôr začalo pršať a kvapky stekali dole po oknách. Keď som kráčal domov z autobusovej zastávky, zmokol som ako myš. Keď som prišiel domov, okamžite som sa osprchoval, aby som trochu zrelaxoval a vyčistil si trochu mysel. Bola plná Pána Takanashiho a jeho slov, ktoré zneli, ako keby že sa o mňa aspoň trochu zaujíma a trápi. Alebo ako keby ma poznal. Teda, aspoň mne to tak prišlo...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama